Uverejnené

Krajina Okamihu 2

Krajina Okamihu 2 je pokračovaním úspešnej krajinárskej výstavy fotografií s rovnakým názvom, ktorú sme uviedli v priestoroch Lesníckeho a drevárskeho múzea vo Zvolene v roku 2017. Sme radi, že vám pod dlhšej odmlke môžeme sprostredkovať tvorbu slovenských krajinárskych fotografov naživo. Krajina nie je jednotvárna nemenná entita. Tá istá krajina je iná v každom jednom okamihu. Vplyvom počasia, ľudskej činnosti či dokonca našej vlastnej nálady sme viac či menej schopní vnímať jej farebnosť, tvary a krásu. A práve zachytenie konkrétneho okamihu, ktorý sa už možno nikdy nezopakuje ženie fotografov v ústrety nečasu a nepohode, no oni už tušia, že výsledok bude stáť za to. Predstavujeme vám tvorbu siedmich slovenských krajinárskych fotografov: Mariana Kurica, Filipa Hrebendu, Adriana Mišiaka, Ľuboša Čerešňáka, Michala Ďurdinu, Jozefa Sádeckého a Gabriela Antala. Prostredníctvom ich fotografií navštívime nielen krásy Slovenska, ale aj talianskych Dolomitov či ďalekého Islandu.

Marian Kuric

Narodil sa v Lučenci. O fotografiu sa začal zaujímať v roku 2011. Ako sám hovorí: “K nadšeniu a túžbe zachytiť pekné momenty z výletov sa pozdejšie pridala chuť zlepšovať sa či už priamo na mieste fotenia, alebo v spracovaní fotografie ako takej. Z hobby fotografie sa tak stalo moje poslanie.” Už niekoľko rokov organizuje fotoexpedície a foto-workshopy, kde odovzdáva svoje skúsenosti a know-how. Je členom Asociácie profesionálnych fotografov Slovenskej Republiky (APFSR) a zároveň aj ambasádorom filtrov značky VFFOTO.

foto:Marian Kuric

Filip Hrebenda

Zameriava sa na umeleckú fotografiu krajiny. Pochádza z Revúcej a aj preto neďaleká Muránska planina a Nízke Tatry boli miestom, kde sa jeho vzťah k fotografii začal. Jeho tvorba zožala úspech na miestnych aj medzinárodných súťažiach. Od roku 2020 je členom Asociácie Profesionálnych Fotografov Slovenska (APFSR). Za jeden z jeho najväčších úspechov považuje dvojnásobné prvenstvo v prestížnych súťažiach „Budapest International Foto Awards“ (BIFA) a „Tokyo International Foto Awards“ (TIFA) s fotografiou „Born of Fire“ a to v jednom roku (2021). V roku 2018 otvoril svoj prvý skupinový workshop vo Vysokých Tatrách. Odvtedy už viedol vyše 30 skupinových workshopov a expedícií na Slovensku, v Talianskych alpách a na Islande.

foto: Filip Hrebenda

Adrian Mišiak

Žije v Banskej Bystrici. Poloha rodiska do významnej miery ovplyvnila aj jeho záľuby. Hornaté okolie Banskej Bystrice predurčuje k tomu aby mal človek blízko k prírode. S fotoaparátom sa začalo jeho túlanie po Kremnických vrchoch, Veľkej Fatre, Nízkych Tatrách aj Poľane a to hlavne so zameraním na huby, ich zbieranie, ale aj fotografovanie. Postupne sa dostal aj k foteniu krajiny, a práve krajinárska fotka tvorí v súčasnosti veľkú časť jeho portfólia.

foto: Adrian Mišiak

Ľuboš Čerešňák

Fotografii sa venuje od roku 2016. Ako krajinár – fotograf obľubuje tatranské východy a západy slnka spojené s bivakovaním na štítoch. Rád však vycestuje aj do Dolomitov, ktoré podľa jeho vlastných slov „svojou majestátnosťou vyrážajú dych a človek tu môže stráviť veľa času, no stále mu ostávajú miesta, kam sa môže vrátiť na ďalší krát.“ Rodák zo Zvolena prezentoval svoju tvorbu aj na našej prvej krajinárskej výstave “Krajina okamihu”.

foto: Ľuboš Čerešňák

Michal Ďurdina

Jeho zanietenie pre fotografiu sa začalo naplno prejavovať v roku 2016. Za svoje prvé vydarené fotky považuje sériu fotografií z Ďumbiera, z ktorých ukážku ste mohli vidieť aj na výstave Krajina Okamihu v r. 2017 vo Zvolene. Odvtedy precestoval kus sveta a svojím fotoaparátom zachytil horské masívy Himalájí, Dolomitov či sopky Islandu. Na fotosúťaži festivalu dobrodružných filmov Horyzonty 2021 získala jeho fotografia s názvom “Sila” druhé miesto.

foto: Michal Ďurdina

Jozef Sádecký

Pôsobí v Považskej Bystrici ako svadobný a krajinársky fotograf. Spoznávanie slovenskej krajiny je preňho nočným dobrodružstvom. “Skoré výstupy po tme lesom, zima, vietor, dážď a pred sebou jediný cieľ. Zažiť prvé svetlo na vrcholkoch hôr. Stáť nad oblakmi, zachytiť neopakovateľné momenty a atmosféru zobúdzajúcej sa krajiny. Vidieť veci, ktoré trvajú len krátky okamih. Práve to je krásne na krajinárskej fotografii”, ako sám priznáva. V roku 2021 sa zaradil medzi členov Asociácie Profesionálnych Fotografov Slovenska (APFSR). Ako ambasádor spolupracuje s viacerými firmami s fototechnikou. Má za sebou niekoľko autorských výstav. Podarilo sa mu získať rôzne ocenenia na Slovensku aj v zahraničí.

foto: Jozef Sádecký

Gabriel Antal

Fotograf a cestovateľ z Banskej Bystrice, jeho najväčšou vášňou je cestovateľská reportáž a fotenie krajiniek. Miluje magický Island, ale pokoj a peknú kompozíciu rád hľadá aj na Hriňovských lazoch.

foto: Gabriel Antal

Vernisáž k výstave Krajina Okamihu 2 uvedieme 21.4.2022 v priestoroch Divartu. Výstava potrvá do 31.5.2022. Radi vás uvidíme!

FOTO Z VERNISÁŽE

divart_logo_nove
Uverejnené

AKO NA PORTRÉT

atelier_moment

Na fotenie je dôležité sa pripraviť po technickej, ale aj po obsahovej stránke. Obzvlášť pri portrétoch, či už svadobných, rodinných a i., môže krátky rozhovor, ešte pred samotným fotením, prelomiť ľady a vytvoriť inšpiratívnu a príjemnú atmosféru. Komunikácia je veľmi podstatná pre vytvorenie fotografií, s ktorými budú obe strany, vy aj klient, spokojné. Príprava pred fotením by mala byť preto samozrejmosťou, ale nielen na strane fotografa. Váš klient by mal vedieť aké oblečenie, make-up či rekvizity si má na fotenie priniesť.

Pozrime sa na to, čo je potrebné vedieť pred fotením a ako sa naň pripraviť.

Neviem čo chcem, viem čo nechcem

Hneď prvý bod je najdôležitejší. Mnoho zákazníkov už pri prvom stretnutí vie čo chce a prichádzajú s konkrétnou predstavou o fotografiách. Niektorí z nich nemajú žiadnu alebo len hrubú predstavu o tom, ako by výsledné fotky mali vyzerať. V tomto prípade môžete na to, aké fotky by potešili vašich klientov prísť spoločne s nimi. Pred osobným stretnutím sa dohodnite, aby si vyhľadali na internete typ fotografií, o ktoré majú záujem (rodinné, fotografie detí, svadobné a pod.). A nech si vyberú tie, ktoré najviac zodpovedajú ich osobnému vkusu a štýlu. Viete sa od nich dobre odraziť a vytvoriť tak výsledok, ktorý sa bude čo najviac približovať predstave vašich klientov.

Nájdite spoločnú reč a vytvorte tak dokonalý výsledok.

Nech to má štýl

Téma, teda to či budete fotiť svadobné, rodinné, firemné alebo iné fotky, ovplyvňuje výber lokality, oblečenia a rekvizít. Od témy sa teda odvíja množstvo podstatných detailov, ktoré majú veľký vplyv na výsledné fotky. Fotografie pre firemný web budú mať viac formálny charakter ako portréty do rodinného albumu. Fotografie pre web sa zvyčajne fotia na bielom alebo jednofarebnom pozadí bez rušivých prvkov. Rodinné fotenia sú naopak zaujímavejšie v prostredí, ktoré pôsobí menej formálne a je v ňom veľa “mäkkých” doplnkov. Pre tento typ fotenia sa často využívajú prírodné lokality v závislosti od počasia a ročného obdobia.

Oblečenie je dôležité prispôsobiť účelu na aký chcete fotky neskôr využívať, ale tiež povahe klientov. Je dôležité, aby sa cítili pohodlne a prirodzene. Veľkú úlohu tu zohráva farebnosť, zladenie jednotlivých kúskov podľa prostredia, v ktorom chcete fotiť (môžete ísť do kontrastných farieb alebo ostať v odtieňoch jednej farebnej škály). Neodporúča sa oblečenie s pásikavým vzorom, ktoré na fotke vytvára neželané efekty. Je dobré si pripraviť viacero variánt oblečenia, ktoré si zoberiete so sebou a viete ich pohodlne kombinovať. Veľmi podstatné sú aj doplnky, či už zaujímavé šperky, hodinky, klobúk, šatka, slnečné okuliare, v podstate čokoľvek čo sa dá nájsť v šatníku a čo vystihuje a patrí k osobnosti vašich zákazníkov. Vždy je lepšie priniesť si na fotenie veci, ktoré možno nevyužijete, ako potom ľutovať, že ste niečo nemali so sebou.

Kombinujte, využívajte doplnky a buďte spontánni.

Dokonalosť je v detaile

V deň fotenia chce každý vyzerať čo najlepšie a preto sa niektorí klienti rozhodnú pre úpravu účesu. Návšteva kaderníka alebo holiča je určite dobrá voľba, tesne pred fotením sa však neodporúča radikálna zmena strihu či farby vlasov. Výraznejšia zmena nemusí dopadnúť podľa predstáv a to môže negatívne ovplyvniť pohodlie počas fotenia.

Oblečenie je dobré pred fotením skontrolovať, aby vás neprekvapili škvrny, dierky, chlpy od domáceho miláčika či iné nedostatky. Dôležitou súčasťou príprav je aj make-up. V tomto prípade platí, že menej je viac. Upozornite svoje klientky, aby zvolili make-up na denné nosenie, decentný a prirodzený, ktorý zvýrazní ich prednosti. Pri umeleckom alebo boudoir fotení môže byť k dispozícii maskérka či MUA. V tomto prípade môže byť líčenie cielene výrazné. Závisí to od myšlienky a nápadu, ktorý chce fotograf zobraziť.

Vsaďte na jednoduchosť a prirodzenosť.

Pózovanie vs. prirodzenosť

Mnohí naši zákazníci nie sú zvyknutí pózovať pred fotoaparátom a tak môžu byť prvé momenty vášho stretnutia trošku rozpačité. Aby sme si celý priebeh fotenia dokázali čo najviac spríjemniť, je dôležité, aby zákazník, rovnako ako fotograf, bol pripravený na to, ako bude fotografovanie v ateliéri či mimo neho prebiehať. Ľudia na fotkách by mali vyzerať nenútene a prirodzene a nie strnulo a vystresovane. Na začiatku je preto vhodné ich trošku rozhýbať, nech sa poprechádzajú, pobehnú si, objímu sa a pod.. Vložte do fotiek dynamiku, pohyb ľudí uvoľní, zbaví ich stresu z fotenia a je možné, že si samotné fotenie začnú užívať. Fotograf by mal ľudí nasmerovať, aby vedeli čo robiť s rukami, kam sa pozerať a pod. Na všetky podobné otázky je dôležité sa dopredu pripraviť. Na fotenie už musíte prísť s tým, že viete ako budú vyzerať výsledné fotky.

Fotka by mala rozprávať príbeh. Ako to dosiahnuť? Buďte pripravený zachytiť neplánované momenty, keď ľudia nechajú naplno priechod emóciám. Radosť, smiech, dojatie, slzy, to všetko dá fotkám atmosféru, ktorá bude vašim zákazníkom pri ich prezeraní oživovať spomienky na krásne momenty.

Vytvorte spoločne príbeh, na ktorý budete radi spomínať.

Fotografia je zábava

Termín fotenia si zvoľte tak, aby váš klient bol čo najmenej vyťažený, pokiaľ je to možné. Na fotenie si rezervujte dostatok času a vopred to so zákazníkom odkomunikujte. Ani pre vás ani pre klienta nebude príjemné ak si len “odskočí” na polhodinku z práce, nebude dobre naladený/á a vy nebudete mať dostatok času, aby ste splnili jej/jeho predstavy o fotkách. Náročnejšie je to pri svadobných foteniach, aj tu je však alternatíva fotiť portréty v iný než svadobný deň. Svadobný pár je tak pod oveľa menším tlakom a môže si samotné fotenie naplno a bez stresu vychutnať. Pripomeňte mladomanželom, že svadobný deň sa už nezopakuje a fotky z neho budú pre nich pamiatkou na celý život.

Príprava, oddych a nakoniec zábava.

Na záver už len posledná rada. Vnútorná pohoda fotografa do veľkej miery dokáže ovplyvniť nielen výsledné fotografie, ale aj to ako príjemne sa klient počas fotenia cíti. Pred fotením sa dobre vyspite a večer predtým si podľa možností oddýchnite. Fotenie by malo byť príjemným zážitkom a preto je hlavné, aby ste si tieto chvíle vy aj klient užili a s dobrým pocitom na ne spomínali.

blog : Mirka Sliacka

Uverejnené

Karl Blossfeldt Praformy umenia

Dielo Karla Blossfeldta som prvý krát videla na výstave v Dome fotografie v Budapešti (Mai Manó Ház). Detailné fotografie rastlín, ktoré pripomínali tvory z iného sveta, ma ihneď oslovili. A tak po príchode domov som si o ňom vyhľadala viac informácii. Jeho tvorba ma zaujala natoľko, že som sa rozhodla o ňom napísať ďalší fotografický blog.

Karl Blossfeldt vstúpil do dejín fotografie svojimi čiernobielymi fotkami kvetov, rastlín a semien, zachytených s dovtedy nebývalým zväčšením. Blossfeldt netúžil stať sa fotografom, študoval umenie – sochárstvo, mal teda nepopierateľné umelecké nadanie. To neuniklo pozornosti profesora Moritza Meurera. A možno práve preto pri vedeckej výprave do Talianska, Blossfeldtovi pripadla úloha fotografa. Práve počas tejto študijnej cesty môžeme hľadať zárodky jeho záujmu o fotografiu.

Prvé Blossfeldtove snímky rastlín mali slúžiť ako východisko pre umelecký výraz a ako učebná pomôcka pre študentov na Vysokej škole výtvarných umení v Berlíne, kde v tej dobe pôsobil už ako profesor umenia . Na tento účel si vytvoril vlastné fotografické prístroje, ktoré mohol používať so zväčšovacími makro objektívmi. Inšpiráciou mu bola príroda samotná, opakujúce sa vzory nachádzajúce sa v jej textúrach a formách. Blossfeldt kládol silný dôraz na edukatívny význam fotografie, no výsledok ďaleko presiahol prvotný zámer. Dychberúce fotografie ukazujú mimoriadne zvýraznené rytmické formy rastlín a ich častí, a tým im  dávajú nové až exotické vlastnosti. Autor ľudskému oku odhaľuje architektúru rastlín a detailné textúry nespočetného množstva druhov. Blossfeldt pevne veril, že len prostredníctvom podrobného štúdia vnútornej krásy prítomnej v prírodných formách nájde súčasné umenie svoje skutočné smerovanie. A tak pôvodne dokumentačná fotografia, nadobúda nový zmysel, začína byť vnímaná ako esteticky platné dielo.

To, čo urobilo Blossfeldtovu prácu jedinečnou, nebolo len jeho excelentné technické zvládnutie fotografie. Blossfeldt v stovkách neretušovaných ani nijako inak umelecky upravených fotografií rastlín, ukázal tesné spojenie medzi formami vytvorenými človekom a tvarmi vyvinutými prírodou.

Poukazuje tak na skutočnosť, že dekoratívnosť prírodných foriem nie je samoúčelná, práve naopak, je funkčná a práve táto vlastnosť robí rastlinné druhy pre nás tak krásnymi. Dôraz dáva na zretelnosť, vecnosť a presnosť podania – príroda sa stáva novým zdrojom inšpirácie a súčasne aj novým predmetom umeleckej tvorby.

Jeho tvorba sa zaradila medzi diela umeleckej avantgardy s podporou galeristu Karla Nierendorfa, ktorý v roku 1926 vo svojej galérii usporiadal samostatnú prehliadku jeho fotiek spárovaných s africkými sochami a následne vytvoril prvé vydanie Blossdeldtovej monografie Praformy umenia (Urformen der Kunst). Po obrovskom úspechu knihy vydal Blossfeldt v roku 1932 druhý diel svojich rastlinných fotiek s názvom Divuplná záhrada prírody (Wundergarten der Natur). Trilógiu zavŕšil zväzok Zázrak v prírode (Wunder in der Natur, 1942). Blossfeltdovi súčasníci sa o jeho tvorbe vyjadrovali ako o prevratnej s nepredvídateľným budúcim vplyvom na naše ponímanie sveta. Jeho nečakané fotografické úspechy ho zaradili po boku skvelých fotografov Augusta Sandera a Eugèna Atgeta. Blossfeldtova tvorba bola silným impulzom pre  ďalší vývoj fotografického tvaroslovia.

Fotografie Karla Blossfeldta,sú dnes rovnako príťažlivé, ako boli pri prvom predstavení verejnosti približne pred sto rokmi. V roku 2001 bola kniha Praformy umenia zaradená do výberu 101 kníh ako jedna zo základných fotografických kníh dvadsiateho storočia.
Jeho tvorbu si môžete pozrieť prostredníctvom online výstavy michaelhoppengallery.

Karl Blossfeldt neviedol dobrodružný ani fascinujúci život a  nemal ambíciu stať sa fotografom. Veril, že umenie, ale aj sám človek má predobraz v prírode. V jeho tvorbe prevláda vecnosť a účelnosť, no napriek tomu nám otvára nový spôsob náhľadu na svet okolo nás čím predurčuje ďalší vývoj a smerovanie fotografie.

“Ak vám dám do ruky prasličku roľnú, nebudete mať problém z nej spraviť fotografickú zväčšeninu. Ale pozorovať ju, všímať si ju a objavovať jej formy, to je niečo, čoho je schopných len niekoľko z nás”

blog : Mirka Sliacka

Uverejnené

O krajine – Výstava fotografií

Výstava O Krajine je zameraná nielen na prírodné krásy našej Zeme, ale hlavne na ich majestátnosť, no zároveň krehkosť. Už v poradí druhú výstavu krajinárskych fotografií sme sa rozhodli usporiadať práve v období, keď stále viac celý svet diskutuje o potrebe ochrany krajiny a dopadoch klimatických zmien. My, ľudia dokážeme svojou činnosťou krajinu obohatiť, ale do veľkej miery ju už dlhodobo poškodzujeme. Niektoré z týchto zmien, to už dnes vieme, sú nezvratné. A práve fotografiami, ktoré vám predstavujeme, chceme poukázať na dôležitosť uvedomenia si vlastnej zodpovednosti za to, či tieto krásy budú mať možnosť obdivovať aj ďalšie generácie. Krajina je priestor nášho bytia. Od nepamäti určovala vývoj našej existencie a dnes máme my významný vplyv na to, ako bude vyzerať krajina budúcnosti.

Dušan Dobák

Krajinárskej fotke sa venuje 5 rokov. Dlhodobo žije a pracuje v zahraničí, no pri návrate na Slovensko vždy rád zavíta do Tatier. Okrem vysokohorských štítov ho však láka aj vertikálne menej členitý terén. Rodák zo Zvolenskej Slatiny rád zachytáva mierne kopcovité lúky za dedinou: „Pri západe slnka či pri búrkach v okolí je to ideálne vyvýšené miesto na zachytenie posledných slnečných lúčov na okolitých kopcoch či bleskov udierajúcich z prechádzajúcich búrkových mračien.“

Ktorá bola tvoja prvá fotka, na ktorú si hrdý?

V čase kúpy môjho prvého fotoaparátu som mal na pláne hneď niekoľko zahraničných výletov. Myslím, že pri tom najpamätnejšom ma moje kroky viedli do Švajčiarska, v ktorom mi bolo umožnené vidieť a zachytiť monumentálnosť Álp, pri prekonávaní rôznych horských priechodov. Keďže fotografie zachytávajúce rozmernosť krajiny navôkol sú doposiaľ jedny z mojich najobľúbenejších, určite to bola fotografia z tamojšieho prechodu Grimsel Pass zobrazujúca kľukatú cestu vedúcu po okraji hory nadol, až k čiastočne hmlou zahalenému jazeru Grimselsee.

Vidíš v priebehu niekoľkých rokov zmeny v týchto lokalitách (z environmentálneho hľadiska, pozitívne či negatívne)?

Čo sa týka Tatier, bude to hlavne budovanie nových komplexov ktoré s veľkou pravdepodobnosťou neprinesú nič pozitívne z environmentálneho hľadiska. O ničom pozitívnom sa nedá hovoriť ani v prípade zväčšujúceho sa smetiska nad obcou Zvolenská Slatina, od ktorého musím neraz odkláňať zrak pri pohľade na západ slnka. K tomu sa pripája prípadná výstavba diaľnice, ktorá momentálne končí neďaleko tejto lokácie, a ktorá nepochybne zmení túto oblasť ešte viac.

Pociťujete pri svojich návštevách hôr negatívny vplyv masového turizmu?

Úprimne, ako ľudí pribúda, určite sa odohrajú prípady v štýle odhodených odpadkov, či vyplašenej zvery, no toho času nebadám nejak akútne zvýšený výskyt týchto neduhov a len dúfam, že disciplína ľudí, ktorí sa radi oddávajú spoznávaniu hôr, ostane aspoň na takej úrovni aká je dnes.

Predstavené Fotografie

Ľuboš Čerešňák

Fotografii sa venuje od roku 2016, v poslednej dobe fotí hlavne horskú fotku. Obľubuje tatranské východy a západy slnka spojené s bivakovaním na štítoch. Rád však vycestuje aj do Dolomitov, ktoré podľa jeho vlastných slov „svojou majestátnosťou vyrážajú dych a človek tu môže stráviť veľa času, no stále mu ostávajú miesta, kam sa môže vrátiť na ďalší krát.“

Ktorá bola tvoja prvá fotka, na ktorú si hrdý a kam sa odvtedy posunula tvoja tvorba?

Prvá fotka ktorá sa mi páčila som spravil na jeseň 2016 na Pustom hrade. Jesenná inverzia, krvavá obloha, farebne stromy. Vtedy som preferoval sýte farbičky na fotkách. Keď sa na to spätne pozriem, tak už to dávno neplatí. Dnes majú moje fotky reálnejšie farby.

Vidíš v priebehu niekoľkých rokov zmeny v týchto lokalitách?

Turistika je čím ďalej tým populárnejšia takže pribúda aj počet návštevníkom. S tým je spojená aj masová výstavba hotelov napr. v Demänovskej doline, ktorú developeri premenili na jedno veľké stavenisko.
Ďalej je to vyhliadková veža na Štrbskom plese, ktorá tam, podľa môjho názoru,  nemá vôbec čo hľadať. Rúbanie stromov v národnych parkoch – Nizke Tatry, Vratna dolina, je tiež významným negatívnym vplyvom človeka na prírodu.

Pociťujete pri svojich návštevách hôr negatívny vplyv masového turizmu?

V Tatrách chýbajú najmä toalety popri turistických chodníkoch. Cesta zo Štrbského na Popradské pleso je obsypaná servítkami z každej strany. To je veľmi zlá vizitka pre naše hory.

Letná sezóna je spojená s problémami s parkovaním, prepchatými cestami, plnými turistickým chodníkmi a celoročne aj obsadenosťou vysokohorských chát.

Predstavené Fotografie

Michal Ďurdina

Jeho zanietenie pre fotografiu sa začalo naplno prejavovať v roku 2016.  Za svoje prvé vydarené fotky považuje sériu fotografií z Ďumbiera, z ktorých ukážku ste mohli vidieť aj na výstave Krajina Okamihu v r. 2017 vo Zvolene.

Máš oblasti, ktoré sú pre fotku tvoje obľúbené a chodievaš tam pravidelne?

Keďže mám rád hory, tak mojím najobľúbenejším miestom pre fotografiu sú Vysoké Tatry… V zahraničí napr. Talianske Dolomity.

Vidíš v priebehu niekoľkých rokov zmeny v týchto lokalitách (z environmentálneho hľadiska)?

V niektorých lokalitách určite dochádza k odlesňovaniu…

Pociťuješ pri svojich návštevách hôr negatívny vplyv masového turizmu?

V horách som väčšinou okolo západov, východov Slnka, prípadne v noci, vtedy tu moc turistov nie je :).

Predstavené Fotografie

Výstava sa kôli pandemickej situácii nakoniec nekonala a uskutoční sa po zlepšení situácie.

Výstava a jej organizácia bola podporená z fondov Európskej Únie

Uverejnené

Josef Sudek

“To je přece krásný, když se k fotografiím nic neříká…”

Pozerala som sa cez okno na zahmlenú ulicu počas jedného studeného januárového rána. Vybrala som si z knižnice knihu a popri popíjaní kávy som v nej začala listovať. Autor knihy, o ktorom som sa rozhodla písať mi bol pomerne dlhú dobu neznámy, no o to väčšia bola moja fascinácia jeho prácou, keď som ju objavila.

Josef Sudek (*1896, +1976) sa stal už počas svojho života významným svetovým fotografom. Jeho fotografie vás na prvý pohľad zaujmú tajomnou krásou, majstrovskou prácou so svetlom a poéziou ukrytou v jednoduchosti zobrazovaných motívov.

Sudkove fotografie sú bytostne späté so stavom jeho duše, má rád iluzívne svetlo, v ktorom sa reálne objekty menia podľa fotografovej nálady a pocitov a môžu nadobudnúť podoby až neskutočných prízrakov, akoby svetlo samo bolo hlavným cieľom aj obsahom Sudkovej tvorby. Jeho fotografie akoby nezobrazovali, ale samé žili svoje vlastné súkromné drámy. Prejavuje sa to v priereze celej jeho tvorby, ale asi najciteľnejšie v cykle Vzpomínky.

Sudek putoval za svojimi objektami, fotografoval ich znova a znova, aby im porozumel a svojou fotkou dokázal zmysel ich existencie. Ku svojím námetom sa často vracal aj po niekoľkých rokoch, ale v priebehu času nezabúdal na problém, ktorý ho na motíve trápil. Riešil ho novým formátom negatívu, technickým postupom či iným postavením fotoaparátu. Svoje fotografie však dopredu chladne nevymýšľal. Ponechával im voľnosť, dovolil náhode aby vstúpila do jeho práce. A z toho, že niečo nevyšlo pri exponovaní tak ako si to predstavoval, ťažil pre svoju ďalšiu tvorbu.

Mne sa z autorových vydaných zbierok dostala do rúk jeho kniha Okno mého ateliéru (Window of my studio). Cyklus Okno mého ateliéru, vznikal približne od roku 1940 do polovice 50-tych rokov 20. storočia a je charakteristický silným duchovným rozmerom. Významnú rolu v posune Sudkovej tvorby pritom zohrala nielen zmena fotografickej techniky – fotografie nezväčšoval, ale vytváral ich priamym kontaktom negatívov – , ale aj samota, do ktorej sa Sudek v tomto období dobrovoľne utiahol. Úplne prerušil svoju komerčnú tvorbu a venoval sa už len umeleckej fotke. Ateliérom mu bol jeho byt v dome na Úvoze v Prahe. Okná ateliéru umiestnené do záhrady a čiastočne do ulice, mu poskytovali dostatok inšpirácie a momentov, ktoré mohol zachytiť. Svet tam vonku nechal plynúť svojim tempom a zobrazoval meniacu sa krásu záhrady cez svoje okno. Okno, na ktoré dážď a mráz maľovali vlastné obrazy a tým odkrývali a inokedy zase zakrývali jej zákutia. Iba zo svojho kľudu, chráneného touto tenkou bariérou, ktorú postavil medzi seba a okolitý svet, mohol tento svet pozorovať a skutočne pochopiť.
Práve táto zbierka fotiek mu priniesla svetovú slávu a aj preto môžeme bez nadsázky povedať, že cyklus “Okno mého ateliéru” dnes patrí k najväčším hodnotám svetovej fotografie.

Sudek by nemohol žiť a pracovať bez znalosti a lásky k výtvarnému umeniu. To isté platilo aj o hudbe. Tieto dve sféry boli neoddeliteľnou súčasťou jeho fotografickej tvorivej práce. Už jeho prvý cyklus Z Invalidovny pripomína žánrové maliarstvo 19. st. a Impresionizmu. V jeho tvorbe je citeľný vplyv romantizmu (Vietor, 1923 – 1924, Pred búrkou, 1924, Dieťa a mrak, 1924 – 1929), v neskoršom období tiež piktorializmu, fotografickej techniky pripomínajúcej skôr maľby než fotografie, využívajúcou mäkké atmosferické svetlo.
Svojou ďalšou zbierkou, Zátiší, Sudek voľne naviazal na Okno mého atelieru. Hlavným dejiskom zobrazovaných scén bola práve okenná parapeta, na ktorej sa mu zátišia začali voľne vytvárať. Jeho fotografie pritom pripomínajú diela starých maliarskych majstrov ako Caravaggia, Jeana-Baptiste Siméona Chardina a Josefa Navrátila.

Náhodné zoskupenia predmetov sú témou aj zbierky Labyrinty, v ktorej Sudek zobrazuje nahromadené predmety vo svojom ateliéri či v byte (kopy gramofónových dosiek, nakopené negatívy, obaly z desiaty či lístky na električku). Sudek do kompozície a samotnej situácie úmyselne nezasahoval a nechal predmety bežného života kopiť sa podľa vlastného vzorca a vo vlastnom rytme. Sudek existenciu týchto predmetov režíruje, ale sám je aj účastníkom tejto akcie. Hromadenie predmetov vo svojom ateliery, Sudek vysvetľuje skúsenosťou s jedným pánom, ktorý si urobil čas na upratovanie, ale už mu nezostal čas na nič iné.

Sudkov fotografický štýl je neopakovateľný aj preto, pretože úzko súvisí s jeho životným štýlom. Spôsob ako zjednodušoval svoju existenciu, bol spôsobom získavania času, myšlienkovej voľnosti a všeobecnej nezávislosti. A všetok ten čas, ktorý dokázal získať sa mal premeniť na fotografiu a to, čo s ňou pre Sudka súviselo. Osamotenie a dobrovoľné čiastočné uzavretie sa pred svetom a jeho vplyvmi bolo metódou a základným predpokladom pre Sudkovu tvorbu.

Josef Sudek za sebou zanechal rozsiahle celoživotné dielo. Po Sudkovej smrti darovala jeho sestra, Božena Sudková fotografické dielo Umeleckopriemyslovému múzeu v Prahe a zbierku výtvarného umenia Národnej galérii v Prahe, ďalšie dary získali Moravská galéria v Brne, inštitúcie v Roudnici nad Labem, Kolíne, Ústav dejín a umenia ČR a Bibliothèque Nationale v Paríži.
Ateliér v dome v Prahe na Úvoze prešiel v 90.-tych rokoch rekonštrukciou a dnes slúži verejnosti ako múzeum a galéria.

…“Vím, že bys v březnu možná nejraděj
uvázal jaro pevně na řemen
k patníku na Kampě a spěchal do zahrad
zachránit trochu zimy předjaří,
než jaro potopí ty černé obrazy
do bílých stínu, pěny, do peří…”
Jaroslav Seifert Josefu Sudkovi

Použitá literatúra:

Mrázková, Daniela: Příbeh fotografie, 1985 Kirschner, Zdeněk: Josef Sudek, 1982 Okno mého ateliéru (Window of my studio): 2020

Blog:

Mirka Sliacka

Uverejnené

Rudolf Baranovič – Vo Svojom Živle

V septembri tohto roka sme v klube Wake up vo Zvolene usporiadali výstavu fotografií Ruda Baranoviča pod názvom “Vo svojom živle”. Séria 20 fotografií zachytáva počasie, jeho vrtochy v uliciach Bratislavy. Od lejakov cez búrky, sneženie s nepríjemným vetrom až po hmlisté rána, kedy vám zima lezie až pod nechty. Rudolf Baranovič je fotograf, ktorého tvorbe dominuje street, reportážna, koncertná a dokumentárna fotka. Zviditeľnil sa čiernobielymi fotografiami z ulíc, najmä svojho rodného mesta Bratislava, ale aj z iných miest Slovenska, ktoré navštívil

Ako si sa dostal k fotografií? Pamätáš si ešte na svoju prvú fotku?

Dobrá otázka. Veru neviem si spomenúť čo som odfotil ako prvé, boli to všetko bežné fotografie, aké už každý raz odfotil, ale fotografia ma vždy priťahovala. Či už to bolo cez pohľadnice, ktoré som v detstve zbieral, alebo ma fascinoval filmový fotoaparát, ktorý mal otec odložený v sekretári a mal som zakázané ho chytať. Ale trvalo roky, než som sa dostal k fotografovaniu v takom zmysle, ako ho vnímam teraz. K fotke ma výrazne pritiahlo zamestnanie, pretože som mal prístup k najnovším fotoaparátom. No a to už bol len krok k tomu, že som cítil potrebu nielen pracovať, ale aj tvoriť. Tvoriť niečo,čo ma naplní a čo spraví niekomu radosť.

Spomínaš si na svoju prvú dobrú fotku? Je nejaká fotka, ku ktorej sa stále rád vraciaš?

Túto fotografiu, ktorú málokedy ukazujem, som odfotil v júni 2010. To už vo mne bublalo to, že nechcem len stlačiť spúšť, aby som odfotil, kde som bol a čo som videl. Chcel som dať fotografii formou aj obsahom niečo zo seba, akoby svoju výpoveď.

Áno, mám jednu fotografiu, ku ktorej sa veľmi rád vraciam. Je to už jedna z tých, ktorú považujem za obsahovo a aj technicky veľmi dobrú. Bola už aj na mestskej výstave a každému hneď utkvie v pamäti. Mám ju veľmi rád kvôli obsahu, kvôli tej bezprostrednosti a emócií ľudí na fotke.

Čo si všimneš na fotke ako prvé, čo jej nesmie chýbať? Kde je pre teba hranica medzi dobrou a priemernou fotografiou?

Porovnám to s hudobným nástrojom alebo kapelou. Hneď si všimnene, či je nástroj dobre naladený alebo hrá falošne, či je kapela dobre zohratá alebo sa ešte hľadajú. To je tá technická časť. Zároveň podľa toho čo nás baví, čo nás oslovuje, v čom sme vzdelaní, podľa toho počúvame hudbu, vyberáme si z toho spektra žánrov to, čo nám uchu a duši lahodí. A tak vnímam aj fotografiu, po technickej stránke nebazírujem na tom, aby fotka bola technicky dokonalá, čiže ostrá a plná detailov a bez šumu, ale aby sa v nej dalo čítať ako v knihe. Čiže kompozícia by mala byť taká, aby všetko na fotke do seba logicky zapadalo a aby sa nič navzájom nerušilo, prípadne, aby nosnú myšlienku neprehlušila obsahovo – doplnková časť. No a obsahovo ma musí žáner a samotná myšlienka, ktorú autor dostal do fotografie osloviť. Tak ako hudba. Cítim v tom paralelu. Hranica medzi dobrou a priemernou fotografiou ? To j veľmi subjektívne aj práve kvôli tomu čo som popísal. Nevzdelanému alebo nedostatočne vzdelanému divákovi stačí aby fotografia bola pekná. A super preňho je, ak zaujme hneď na prvý moment. Vzdelaný, skúsený divák hľadá niečo viac, skúma čo dal fotografii zo seba autor, ide do hĺbky a má rád, ak fotografia je taká na skúmanie, na pozastavenie sa. Opäť tam vnímam paralelu k hudbe. Každý hudobný smer má svojich priaznivcov, ale aj odporcov. A tak je to aj v poriadku.

Aké ocenenie za tvoje fotky ťa najviac potešilo?

Ajeje. Ocenenie je zradná vec. Môže ťa uspokojiť, že si už na vrchole, zdvihne ti ego, opantá ťa. Podvedome každý, čiže aj ja, ocení uznanie, ale nie za každú cenu. Dokonca som zistil, že keď sa zapojím do súťaže, tak ma to skôr rozptyľuje, respektíve rozladí. Nesústredím sa potom na svoju prácu (fotografovanie), ale čakám či nepríde to uznanie. Preto radšej na sebe neustále pracujem.

Čo by si robil keby si nefotil?

Viac by som čítal, viac by som sa venoval turistike, rodine… A hudbe.

Kto zo slovenských autorov je tvojím vzorom?

Uff, tak toto by bolo nadlho. A bol by to siahodlhý zoznam autorov rôznych žánrov a určite by som aj niekoho sklamal, že som ho nespomenul. Máme na Slovensku veľmi veľa dobrých fotografov, to viem jednoznačne potvrdiť. Z tých čo už nežijú, pár mien môžem spomenúť: Tibor Huszár, Karol Kállay, Karol Plicka, Dezider Hoffman, Martin Martinček, Milan Rastislav Štefánik.

Čo by si poradil človeku, ktorý sa chce venovať fotke? Čím začať ?

Okamžite zobrať do ruky fotoaparát a fotiť, fotiť, fotiť. Dnes digitálna doba umožňuje fotiť koľko len chcete bez nákladov. To treba využiť na maximum. No a popritom v druhej línii sa vzdelávať a porovnávať svoju tvorbu (začiatočnícku myslím) s autormi, ktorých rešpektujem a majú cit pre kompozíciu a dobrý obsah. Vzdelávať sa čítaním literatúry o fotografii. Ja milujem napríklad knihu Fotografické videnie a zobrazovanie alebo aj Príbeh fotografie. Samozrejme mám rád autorské knihy, našich aj svetových autorov. Dá sa v nich nájsť množstvo inšpirácie pre svoj posun. Dôležité je tiež diskutovať s fotografmi o fotografii.

Čo hovoríš na výstavu vo Wake upe?

Nuž v prvom rade veľké poďakovanie Mirke Sliackej a galérii Divart, že ma oslovili a dali mi príležitosť ukázať svoju tvorbu ľuďom vo Zvolene. Sú to krasne klubové priestory, kde bývajú výborné koncerty a aj výstavy autorov s veľmi zaujímavou tvorbou. Je to pre mňa česť, že som mohol tam vystavovať vďaka Vám. Bol to pre mňa zážitok.

Ďakujeme za rozhovor.

Blog : Mirka Sliacka

Uverejnené

Róbert Ragan – 24 hodín vo Wu-chane

Radi spoznávame a predstavujeme ľudí, ktorí svojou tvorbou nepresviedčajú o jej dôležitosti, skôr ju berú ako prirodzenú súčasť samého seba. Obzvlášť, keď sú to ľudia, u ktorých sa spájajú viaceré druhy umenia. Jedným z nich je aj Róbert Ragan. Je známy hlavne ako hudobník, kontrabasista, pôsobiaci v projektoch ako Pacora Trio, NBS Trio alebo Bashavel. Pôsobí tiež ako pedagóg na Konzervatóriu Jána Levoslava Bellu v Banskej Bystrici. My ho ale registrujeme aj ako šikovného fotografa, ktorý zachytáva nielen jeho hudobné potulky, ale aj všedné obrazy života, prírodné momentky, a to s veľkým vkusom pre čiernobielu fotografiu. Jednou takou potulkou bola aj cesta do ďalekej Číny v rámci turné Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu tesne pred pandémiou. Keďže na jeho cestách fotoaparát nesmie chýbať, doniesol si sériu fotografií aj priamo z mesta, v ktorom sa to všetko začalo, a my sme si ju dovolili preniesť do tlačenej podoby. Výstava v klube Wake Up Zvolen potrvá do 31.08.2020. Fotografie sú predajné. O tom, ako sa autor dostal k fotografii a s hudbou až do ďalekého Wu-chanu sa dozviete v našom blogu.

Ste špičkový džezový hudobník, hrávate po celom svete, účinkujete v niekoľkých hudobných zoskupeniach. V posledných rokoch ste začali uverejňovať a vystavovať svoje fotografie. Ako ste sa dostali od hudby k fotke ?

Bude to mať asi súvis s tým, že ešte v detských rokoch som mal popri vzťahu k hudbe veľmi rád aj výtvarné umenie, študoval som velikánov svetovej maľby a aj sám som aktívne rád maľoval. Samozrejme, bolo to na úrovni detskej záľuby, ale niečo z toho asi pretrvalo a v neskoršom veku sa pretransformovalo do vášni ku fotografii.

Prevažná časť vašich fotiek sa dá zaradiť do street photography žánru. Ako si vyberáte tému, na ktorú idete fotiť?

Tu asi vo v drvivej väčšine prípadov platí, že téma si vyberá mňa. Málokedy sa vyberám fotiť niečo konkrétne, skôr vyberám fotoaparát, keď ma niečo nečakane zaujme.

Tento žáner je do veľkej miery o ľuďoch a situáciách, v ktorých sa ocitajú. Oslovujete ľudí, ktorých fotíte priamo alebo sa snažíte o to zachovať autentickosť záberu a nezasahovať do deja?

Tu sú možné dva prístupy, ja sa väčšinou snažím byť neviditeľnou muškou, ktorá danú situáciu zachytí tak, ako sa v reále prebieha. No sú samozrejme aj situácie, kedy nadviažem kontakt a fotím s „priznaným“ fotoaparátom.

Je niečo čo by ste nikdy nefotili?

Určite. V takých situáciách sa snažím počúvať svoj vnútorný hlas.

Ktorá vaša fotografia je vašou najobľúbenejšou?

Hovorí sa, že je to fotografia, ktorú sa mi nepodarilo odfotiť, v mojom prípade sú to asi fotky mojej najbližšej rodiny.

Tvorbu ktorého fotografa obdivujete a inšpiruje vás?

Fotografov, ktorých obdivujem je naozaj dlhý zoznam, menovite teda aspoň zopár: zo slovenských Karol Kállay, Martin Martinček, Peter Župník, Tibor Huszár. Zo svetových André Kertész, Josef Koudelka, Jason Eskenazi, Saul Leiter, Mary Ellen Mark, Larry Towell a mnohí ďalší.

Má podľa vás fotografia niečo spoločné s hudbou?

Fotografia má s hudbou spoločné veľmi veľa. Zachytenie príbehu, nálady, atmosféry, kompozíciu, moment prekvapenia, improvizáciu.

Na jeseň minulého roka ste spolu so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu cestovali na turné po Číne. Dostali ste sa aj do dnes už známeho mesta Wu-chan a strávili ste tam 24 hodín (odtiaľ pochádza ja názov výstavy). Čo vás za takto krátky čas najviac v meste oslovilo a zanechalo najsilnejší dojem? Či už v pozitívnom alebo negatívnom význame.

Vo Wu-chane sme strávili skoro 24 hodín, je to veľké moderné mesto, no je pravda, že miestne trhy pôsobia pre našinca dosť odstrašujúco, či už živým zvieracím sortimentom, ktorý ponúkajú, ako aj úrovňou hygieny. Musím však poznamenať, že v jednej obyčajnej pouličnej reštaurácii sme vo Wu-chane mali asi najväčší kulinársky zážitok celého turné v podobe skvele opečeného mäsa s ryžou.

Čína je najľudnatejšou krajinou sveta. Fotí sa na takýchto miestach ľahšie ako v historických uličkách malebných mestečiek alebo je to naopak náročnejšie?

V Číne sa fotí vo väčšine prípadov veľmi dobre, ľudia sú milí a priateľskí, v porovnaní s inými krajinami, napr. Latinskou Amerikou sa tam človek cíti omnoho bezpečnejšie, aj keď na druhej strane, niekedy sa zdá tej kontroly až priveľa.

Róbert Ragan – Rodený Banskobystričan, hudobník a pedagóg na Konzervatóriu J.L.Bellu. Otec troch detí. Ako hudobník reprezentoval Slovensko v desiatkach krajín Európy, Južnej, Severnej Ameriky a Ázie. Je držiteľom Ceny Ladislava Martoníka, ktorú mu v roku 2003 udelil Hudobný fond „za intenzívnu dlhodobú aktivitu v popularizácii a rozvoji jazzovej hudby na Slovensku“.

Ďakujeme za rozhovor.

Foto : Róbert Ragan | Blog : Mirka Sliacka |

raganBlog
Uverejnené

Wake Up – Wýstava FOTOPALETY1

V Divarte sa už dlhšie tešíme, že budeme mať možnosť vystavovať fotografie v priestore, ktorý už Zvolen celkom potreboval. Priestor, kde sa môže stretávať verejnosť a užívať si rôzne umelecké utešenie. Ten čas sa naplnil a my sme sa s radosťou zapojili do tvorivého procesu vytvárania podmienok pre zviditeľňovanie fotografie. Vo wake-upe plánujeme usporadúvať výstavy a vernisáže rôznych fotografických žánrov a kedže je všetko pripravené, my môžeme predstaviť prvú výstavu miestnych i nemiestnych fotografov. Na začiatok sme pripravili takú pestrú fotožánrovú všehochuť. Vybrali sme štyroch autorov, ktorých Vám v tomto článku predstavíme.

Henrich Juhasz

Jeho štýl nieje vyhradený, zameriava sa na detaily idúce až do makra, ktoré zachytáva a spracúva zaujímavým spôsobom. V jeho tvorbe sa nájde kopec prírody, ľudí aj športovej fotografie. Rád sa s fotkami vyhrá postprodukčne. Zaoberá sa taktiež tvorbou videa.
Heňo na Instagrame

foto:Henrich Juhasz

Roman Jedinák

Roman je fotograf, ktorý bol predstavený v našom predchádzajúcom blogu. Je pre nás potešením môcť sa pokochať jeho fotografiami nielen na obrazovke. Na fotografiách si zgustne niekedy až odvážnymi úpravami, ktoré dávajú priestor fantázii a odzrkadlujú jeho cit pre farebnosť, či záľubu vo fotení starými objektívmi. Venuje sa hlavne prírodným motívom, v jeho tvorbe prevažujú fotografie rastlín a kvetov.
Roman na instagrame

foto: Roman Jedinák

Ivan Derka

Ivan rád cestuje. V jeho fotografiách sú často tieto cesty zachytené formou STREET fotografie. Zaujme na nich hlavne pohyb, ktorý sa mu darí na fotkách vystihnúť. Hľadá moment, zaujímavú situáciu a jeho obľúbenou farbou je čierna a biela : ) Rád si zafotí aj portrét. Formuje a tvorí umelecké zoskupenie Sick minded cult, kde píše aj zaujímavé blogy.
Ivan na Instagrame

foto: Ivan Derka

Mirka Sliacka

Dokáže citlivým spôsobom zachytiť moment, pohyb či detail. Jej zamerianie je vskutku pestré. Asi nieje žáner, ktorý by ešte nevyskúšala. Odhliadnúc od toho, že je zakladateľkou firmy Divart a zoskupenia Sick minded cult, pre ktorých fotí množstvo art či fashion fotografií sa v jej tvorbe nachádza veľa portrétov, prírodných aj mestských detailov. Jej momentálnou vášňou sa stala výroba fotografií fotochemickou cestou nazývanou taktiež kyanotypia.
Mirka na instagrame

foto: Mirka Sliacka

Toto by boli prvý štyria fotografi, ktorých Vám predstavíme v našom novom Zvolenskom prebudení – klube Wake up. Už od piatku 17.01 tam bude visieť 24 fotografií vo formáte 60×40 vytlačených na médiu fomei portrait matt, osadených v kvalitných hliníkových rámoch.
Tešíme sa va Vašu účasť.

divart_logo_nove
Uverejnené

Roman Jedinák

Na prvý pohľad vás upúta charakteristická farebnosť jeho fotografií. Vtiahne vás do svojho vnímania sveta, surrealistického zobrazenia prírody v jej najväčšom detaile. Magické svetlo makro vesmíru vám v momente počaruje. Ako sa z vychovávateľa stane zanietený amatérsky fotograf sa dozviete v najnovšom blogu.

foto:Roman Jedinák

Spomínate si na svoj prvý kontakt s fotografiou? Kedy to bolo?

Môj prvý, tvorivý kontakt s fotografiou, bol v prvom ročníku strednej školy. Išlo o povinný predmet počas dvoch rokov. Najvýznamnejšiu úlohu vtedy zohrala tmavá fotografická komora, kde sme ako študenti trávili pomerne veľa času. Po škole som si zadovážil analógový fotoaparát, no fotil som len sporadicky. Nafotil som asi päťdesiat kinofilmov a postupne som na fotenie zanevrel. Ale nie až tak úplne. Vždy som rád zachytával okamihy, tým, čo bolo poruke. Bolo to však skôr konzumné fotenie.

Akej fotografii sa venujete a čo je pre Vašu tvorbu charakteristické?

Venujem sa hlavne prírodným motívom, v mojej tvorbe prevažujú fotografie rastlín a kvetov. Okrajovo sa venujem aj portrétom a dokumentárnej fotografii. Svoju tvorbu by som rozdelil na také tri základné etapy. Prvou je čas, kedy o fotografii iba premýšľam a „zachytávam“ vo svojej hlave určité obrazy. Druhou je samotný proces fotografovania a treťou etapou je postprocesing. Samozrejme, tieto časti nie sú od seba prísne oddelené, prelínajú sa.

Prečo sa venujete práve fotografovaniu prírody a detailov?

Fotky prírody sa zväčša stanú hlavným námetom začínajúcich fotografov. K fotografovaniu prírody patria prechádzky, objavovanie, sledovanie prírodných premien a relax. Myslím, že toto su dôvody prečo stále rád fotím prírodu.

Kto je pre Vás umeleckým alebo fotografickým vzorom, ktorý Vás pri tvorbe inšpiruje?

Inšpirácia prichádza myslím odkiaľkoľvek. Nemusí sa týkať výsostne obrazov. Môže ísť o zvuky, hudbu, pocity, ľudí, prírodu. Samozrejme, o určitom druhu inšpirácie sa dá hovoriť aj pri sledovaní prác obľúbených fotografov. Tu však najviac vnímam inšpiráciu k postoju. „Foť, pracuj, tvor, bez strachu zo zlyhania a prekážok.“ Autori, ktorých tvorbu obdivujem ma inšpirujú najmä k fotografickej slobode. Z mnohých spomeniem Ewu Cwilku, Dinu Belenko, Ronny Garciu, Máriu Švarbovú, Martina Stránku, Brooke Shaden.

foto: Under the shadows of gaints

Fotíte starými manuálnymi objektívmi. Je to krásna práca a výsledné fotografie majú svoju špecifickú atmosféru. Kedy ste začali takto experimentovať s fotografiou?

Pred troma rokmi sme si v zamestnaní pre účely fotodokumentácie zakúpili digitálnu zrkadlovku. A vtedy to prišlo. Začal som sa zaujímať o objektivy (prevažne staršie), fototechniku, fotografický postproces, o rôznych fotografov. Tento moment nepovažujem za návrat, ale za nový, úplne iný začiatok. Odvtedy sa venujem fotografii takmer každý deň. Na začiatku som sledoval práce rôznych autorov, ktorí fotia so starými objektívmi. Ich fotky ma zaujali natoľko, že som si niekoľko kusov zadovážil a fotím s nimi až doteraz. K experimentovaniu s farbami došlo až o trochu neskôr, keď som sa od youtuberov venujúcich sa editovaniu fotografií naučil, ako sa dá s týmito nástrojmi pracovať. Myslím si, že postproces je jednou z oblastí, kde môže autor odovzdať časť svojej osobnosti. Existuje veľa autorov, ktorí sa uberajú takýmto experimentálnym smerom, no každý z nich má svoje vlastné videnie, preto je ich tvorba odlišná.

Máte víziu akým smerom by sa ďalej mala uberať Vaša tvorba?

Nemám presnú predstavu o tom ako to bude v budúcnosti. Môžem len povedať, že dnes večer mám v pláne fotenie.

Kde môžeme vidieť Vaše fotografie?

Doposiaľ som vystavoval len raz. Ďalšiu výstavu by som chcel urobiť budúci rok. Moju tvorbu je možné vidieť na mojom “súkromnom” profile Facebooku. Prírodné motívy zdieľam na Instagrame pod menom “romanje” a niekoľko portrétov na účte pod menom “jedinakroman”.

Produkty od Romana

Ak by ste chceli mať niečo od Romana u Vás doma, vyrobili sme dva exluzívne produkty, ktoré nájdete v našom e-shope po kliknutí na obrázok produktu.

Romanje na Instagrame

logo_black