KRAJINA OKAMIHU

Výstava fotografií

Šesť fotografov, šesť rôznych pohľadov na krajinu, 24 fascinujúcich záberov prírodných scenérií. Krajina ako priesečník človeka a prírody, jej poetika, maličkosť jednotlivca, minimalizmus, ale aj veľkoleposť prírody. To všetko môžete uvidieť a zažiť na výstave pod názvom Krajina okamihu 2018. Autori na nej prezentujú fotografie prevažne zo Slovenska, ale aj zo svojich potuliek po zahraničí. Predstavia sa vám fotografi: Ľuboš Čerešnák, Michal Durdina, Soňa Čermáková, Svetozár Janota, Peter Babiak, Pavol Albert. Autorov sme vyspovedali a pýtali sme sa ich: Ako sa dostali k fotografii? Prečo si vybrali práve  krajinársku fotku? A aká je hlavná myšlienka ich tvorby?

Peter Babiak

Považujem sa skôr za turistu ktorý rád fotí, než za fotografa. Preto začiatok  mojej tvorby neurčím. Fotil som si všetky miesta, ktoré som navštívil, ale to skôr na pamiatku.  Neskôr, asi tri roky dozadu, som sa začal vážnejšie zaoberať  fotografovaním. Vadilo mi, že moje fotky nie sú také ako som videl na fotoportáloch. To ma  prinútilo viac sa zamýšľať nad tým čo vidím. Prečo práve krajinka? Hlavne preto, že som turista a pohľad po krajine ma fascinuje. Nemusí ísť vždy nutne o pohľad z vysokého štítu na krajinu. Mám rád všetky prechádzky po krajine, aj v temnom lese, aj tam kde to možno iných neláka. Hlavná myšlienka? Svetlo. Snažiť sa vidieť svetlo aj tam kde ho skoro niet. Popri svetle ešte možno okamih, taký,  ktorý sa len tak nevidí a ani sa neopakuje.

Michal Ďurdina

Fotografii sa venujem už dlhšie, ale keďže som nemal k dispozícii fotografické vybavenie, fotil som len mobilom. Približne pred dvoma rokmi, keď som si zakúpil svoju prvú zrkadlovku, som  tejto vášní začal venovať viac svojho voľného času. Rád cestujem a spoznávam svet, chcel som všetky moje zážitky a krásy prírody zachytiť a podeliť sa o ne aj s ostatnými. Zdieľať s nimi moje zážitky prostredníctvom fotografie, ktorá má v sebe nie len obraz ale aj príbeh.

V prírode človek nájde pokoj a kľud. Mám rád ticho hôr a život v prírode, práve preto sa snažím fotiť najmä krajinu mimo rušných ulíc miest. Príroda na fotke pre mňa znamená hru tieňov a svetla. Samozrejme vždy za tým stojí množstvo práce, ale človek sa učí a zdokonaľuje celý život. A ak je pre človeka niečo vášňou, neberie to ako povinnosť ale naopak, motivuje ho samotná tvorba.

Hlavná myšlienka mojej tvorby? Snažím sa najmä o zachytenie ducha prírody prostredníctvom fotografie.

Luboš Čerešňák

Fotografii sa venujem druhý rok. Na začiatku som si kúpil amatérsku zrkadlovku a začal som fotiť hríby. Nebola to však láska hneď od začiatku, ale skôr tvrdý boj s nastaveniami fotoaparátu, kedy som nechápal veľa vecí. Našťastie som mal po ruke bývalého spolužiaka, ktorý bol vo fotografii napred a všetko mi postupom času vysvetľoval a začal ma brávať na portrétne a svadobné fotenia. Popritom som s bystrickou partiou začal aj s fotografovaním  krajiny.

Nie som zameraný len na krajinu. Fotím viacero žánrov a každý z nich ma niečím iným napĺňa. Krajina asi tým že je to najťažší fotografický žáner. Častokrát sa šplháš niekde na skaly v mraze, víchrici, po celonočnom výstupe a jediné čo si hore odfotíš je svoja zamrznutá tvár kvôli zlým podmienkam. Takéto okamihy ťa neustále hecujú aby si sa tam vrátil znovu a znovu. Stačí ale jeden krásny východ slnka a ty vieš, že tvoja námaha nebola zbytočná a hory si ťa navždy podmanili.

V dnešnej dobe už fotí skoro každý, internet je plný prázdnych fotiek. Hlavnou myšlienkou tvorby je vyvolať v ľuďoch emóciu, príbeh. Aby sa aj pohľadom na fotku preniesli na dané  miesto.

Pavel Albert

Každý deň ideme do práce. Chodíme pomedzi ľudí, stromy, kvety ale skoro nič z toho nevidíme. V ušiach zasunuté slúchadlá, oči upreté do seba a vidíme veci, ktoré sa väčšinou nestanú. Len podľa toho, že je nám teplo, zistíme, že už je leto, a keď je nám chladno, zistíme, že už je zima. Nemáme čas pozrieť sa na rozkvitnutý kvet len preto, že je pekný. Nepozrieme si úžasnú krásu snehovej vločky, lebo nestíhame. A tak možno práve fotografie sú tým, čo nám aspoň trochu priblíži veci, ktoré sa okolo nás dejú. Všimneme si, aký je skutočný svet krásny. Aký je farebný. Aký premenlivý.

Svetozár Janota

Prvý foťák som dostal na Vianoce pred nejakými 15 rokmi, ale o fotografiu ako umelecký smer sa zaujímam tak intenzívnejšie asi rok. Celý život som hľadal nejakú formu vyjadrenia, niečo, čo by ma bavilo, a videl by som za sebou nejaké pre mňa prijateľné výsledky, a po dlhom skúšaní rôznych vecí som skončil pri fotení.

Krajinky a celkovo prírodu som si vybral ako hlavný objekt hlavne preto, lebo v bežnom živote mám celkom dosť interakcie s ľuďmi, a takýto oddych od nich, je balzam na dušu. Na krajine a prírode sa mi páči, že mi neradí čo a ako mám urobiť, nekomentuje svoje fotky, nežiada o ich úpravu, a tým pádom mám slobodu robiť veci presne tak, ako ich vidím a chcem vidieť ja sám.

Neviem či je myšlienka to správne slovo, ale na fotografii sa mi páči to, že dokáže zachytiť veci inak ako ľudské oko. Mám rád keď je na fotografii zachytená vec, ktorá je v podstate normálna a bežná, ale vyzerá inak ako ju človek vidí bežne voľným okom. Keď to nie je “iba” obyčajná fotka krajiny.

Soňa Čermáková

K foteniu som sa dostala asi v roku 2012 v podstate úplnou náhodou. Myslím, že zásluhou akejsi vnútornej zvedavosti, že sa svet dá vidieť aj inak. A nielen vidieť ale aj zachytiť. Množstvo variácií v nastavení ma fascinovalo a ja som chcela vedieť, ako to všetko funguje. Začala som fotiť na analóg, pretože na zrkadlovku som nemala a práve týmto rozhodnutím začal nekonečný príliv otázok a odpovedí, ktorými som zahlcovala mojich trpezlivých a vždy ochotných kamarátov, za čo som im naozaj veľmi vďačná.

Zámerom môjho fotenia nie je poväčšine nič konkrétne, preto nemôžem povedať že sa zameriavam na krajinky. Keď fotím pre seba, nevydám sa na výlet s cieľom, že idem nafotiť stromy alebo ľudí, alebo superšpica západ slnka. Snažím sa odfotiť veci, ktoré pre mňa stoja za zapamätanie. Či už je to partia kamošov, ktorí sedia pri ohni alebo pekný výhľad. Príroda je miesto, ktoré ma fascinuje a dokáže vo mne svojou nevyspytateľnosťou vyvolať emóciu. Keď človek stojí v doline medzi vysokými zasneženými vrcholcami, alebo keď vidí východ slnka po noci strávenej v spacáku. To sú momenty, kedy sa snažím okamih zvečniť. Nie pre niečí obdiv, ale pre vlastnú radosť a spomienky, ktoré mi doma pri prezeraní albumu pripomenú aký mám skvelý život.

Hlavnou myšlienkou je asi nepremrhať krásny okamih sledovaním ho cez hľadáčik. Ide o to užiť si ho. Ak zostane čas na fotku je to len veľký bonus. Ale aby som len nemudrovala… Vždy sa snažím hľadať netradičné uhly, inšpirovať sa inými a experimentovať. Fotografia ponúka nespočetné množstvo možností na zlepšenie či už pri samotnej tvorbe alebo pri postprodukcii…

ZASTREŠUJEME UMELCOV

Výstava Krajina Okamihu je umiestnená v priestoroch novovzniknutého kreatívneho centra NIČ v Lesníckom a drevárskom múzeu vo Zvolene. Navštíviť ju môžete v pracovných dňoch od 9-17 hodiny až do 19.5. 2018. Video z výstavy nájdete TU

Ďakujeme za Váš záujem o umenie.